Giant Cut Down to Size, Or America Playing Short-handed?

<--

Je Obamova administratíva predzvesťou novej úlohy USA vo svete ? A chce hnutie Tea Party vzkriesiť niečo nenávratne mŕtve ?

Americká politika sa vyznačuje mnohými charakteristickými rysmi, vďaka ktorým ju bežný Európan chápe ako zvláštnu, idealistickú, ba priam naivnú a obskúrnu svojou vierou v dobro človeka a jeho silu ako jedinca. Tieto špecifické rysy utvárali procesy v USA s menšími alebo väčšími výkyvmi a krízami (napr. otrokárstvo samotných,,otcov zakladateľov”, tvorcov okrídleného ,,All the men are created equal” či až do 60-tych rokov 20. storočia boj s rasizmom) snáď už od bitky pri Lexingtone, začiatku úspešného boja za nezávislosť. Amerika v duchu týchto fráz najprv realizovala svoju domácu, a zrieknutím sa izolacionizmu počas prvej svetovej vojny, aj zahraničnú politiku. A povedzme si rovno, či už sme jej fanúšikom alebo nie, dosť zásadne a dôležito takto formovala svet.

Avšak po studenej vojne a konci bipolárneho sveta USA nemohli svoju novú pozíciu nájsť. Za vlády Georgea Busha st. to stále bola Amerika s odvážnymi heslami, ale už to boli heslá, ktoré boli diskutabilné a prežité. Keď prezident Bush st. vyslovil túžbu po ,,novom svetovom poriadku”, vzbudil polemiku, či svet tento poriadok vlastne dokáže ustáť, nehovoriac o jeho reálnosti – predstava existencie americko-sovietskych vojenských posádok pri bojoch v Iraku alebo pasovanie sa USA do role globálneho policajta pripomínalo nešťastné časy vietnamskej vojny a prekonanú filozofiu wilsonizmu, ktorá súčasne pomaly ustupuje globálnej rovnováhe.

Príchod Billa Clintona znamenal pre Ameriku a jej obyvateľov čas blahobytu a pokoja, keď sa USA podarilo viac – menej nezapojiť do žiadneho konfliktu (okrem incidentu v Somálsku, keď sa jednotka amerických Rangerov a Delta Force dostala do obkľúčenia počas nevydarenej operácie zameranej na zajatie Mohammada Faraha Aidída, jedného z kľúčových ,,warlordov” v dodnes dysfunkčnom Somálsku – každý videl skvelý film Čierny jastrab zostrelený, názvom vystihujúci celú operáciu). Tento blahobyt ale znamenal neplánovanú prípravu na najhoršiu a doteraz trvajúcu krízu americkej moci vo svete.

11. septembra 2001 sa po teroristickom útoku na budovy Svetového obchodného centra v New Yorku celé USA zomkli do jedného šíku a George Bush ml. vyhlásil vojnu svetovému terorizmu. Bushovské gény sa skrátka nezapreli a spolu s traumou po agresii islamských teroristov vytvorili ničivú kombináciu. Amerika sa následne zaplietla do dvoch ,,Bushových vojen”, z ktorých jedna je ničivá svojimi pochybnými výsledkami a nulovými ziskami pre USA, druhá je prakticky nevyhrateľná žiadnym prezidentom ani generálom. Obe vojny však Amerike zobrali energiu a peniaze v multipolárnom svete, ktorý už ničím nepripomína ten, v ktorom bola Amerika excelentným hráčom a lídrom. Čína Ameriku dusí aj napriek ekonomike, ktorá stojí na vratkom základe – ale svoju úlohu oslabiť Ameriku plní stopercentne. Nové mocnosti ako India a Brazília praktizujú nukleárnu diplomaciu a spolu s Tureckom dvoria Iránu. Izraelská závrať, že Amerika bude stáť na strane tohoto malého, no silného štátu občas Izrael prinúti robiť zbytočné chyby a eskalovať napätie na Blízkom východe. A nakoniec, Ameriku oslabuje i Európska únia, ktorá vysiela signály samostatnosti a renesancie starého kontinentu s vynovenou a podstatne početnejšou verziou.

Aby toho nebolo veľa, tak súčasný prezident Barack Obama čelí masívnej kritike z oboch strán politického spektra. Obama nie je vraj dostatočne tvrdý a je rozhadzovačný, nie je rozhodný, ale oslabuje USA dialógom s predtým pohŕdanými štátmi. Takže : americkí voliči by si mali uvedomiť, že ich prezident má síce kopu múch a nezvláda komunikáciu s verejnosťou, ale po Bushovi je v zahraničnej politike každý menej intervencionistický prístup vítanejší, zdravší a realistickejší. Tak kritizovaná domáca reforma zdravotníctva je u nás v Európe niečím úplne základným, čo štát zabezpečuje – niekedy až prehnane. To však nie je prípad americkej situácie, kde relatívne nepochopiteľné množstvo ľudí u lekára buď nikdy nebolo, alebo tam bolo každých 10 rokov – nie vlastnou vinou, ale tým, že skrátka si to nemohli alebo nikdy nebudú môcť dovoliť. Rovnako nie je férové Obamu kritizovať za pozitívny prístup ohľadom mešity v New Yorku alebo celkovo kultúrnu zdvorilosť ako takú – ak je skutočne Amerika slobodná pre všetky náboženstvá v nej, dovolí umierneným moslimom postaviť si mešitu blízko Ground Zero, kde sa odohrala 11. septembra odporná tragédia spôsobená zvráteným chápaním islamu ako takého.

Obama si však buduje publikum aj ťahmi, ktoré sú veľmi diskutabilné a neefektívne – zdaňovanie bánk a pumpovanie peňazí do ekonomiky na úkor vyrovnaného rozpočtu spôsobilo mimo iného to, že USA majú momentálne jeden z najvyšších verejných dlhov vo svojej histórii. Komisie a odborníci bijú na poplach, dá sa však očakávať,že Obama na ich rady veľmi nedá a bude pokračovať vo svojom neúspešnom ťažení voči nezamestnanosti za štátne peniaze.

Podobné motívy boli za vznikom hnutia nespokojných občanov s názvom Tea Party. Sympatické konzervatívne hnutie bez veľkých lídrov zdôrazňujúce ústavu a tradičné hodnoty stálo za posledným Obamovým debaklom a to prehratých volieb do Kongresu. Jeho kandidáti dokonca často vytlačili republikánskych kandidátov a sami sa posunuli ešte viac doprava. Tento čerstvý vietor na politickej scéne rozhodne osviežil opozerané súboje republikánov s demokratmi, ktorých už nemohli samotní Američania od seba rozlíšiť a stratili v tieto prirodzené autority i zbytky dôvery. Tea Party je rozhodne hnutie, ktoré preferuje zaujímavé a zvážiteľné hodnoty, ale svojou pozíciou skĺzava do staromódnej a prežitej ideológie tvrdého konzervativizmu, ktorý už evolúciou prešiel do stredopravej polohy. To si však Tea Party akoby nevšimlo a protestuje proti zdravotníckej reforme, ktorá sa dotýka veľkej časti Ameriky pozitívne a propaguje hodnoty, ktorých zveličovaním a vierou v ich neomylnosť dostali USA do krízy, z ktorej ale môže vzniknúť v USA inovovaná a lepšia spoločnosť sprevádzaná lepšou a reálnejšou politikou.

Prečo práve reálnejšou politikou ? Pod týmto pojmom by sa dala aplikovať absencia wilsonizmu, ktorý dnes už nemá uplatnenie a priestor. Medzinárodné vzťahy už znovu začína ovplyvňovať teória globálnej mocenskej rovnováhy a spolupráce, ktorá z tejto rovnováhy vyplýva. Štáty sa správajú ako ľudia, čiže sú omylné a robia chyby – tomu rovnováha dáva akú-takú brzdu a spolu s multipolaritou dnešného sveta ukazuje smer, ktorým by sa zahraničná politika mohla uberať – absencia intervencionizmu a mesianizmu, ktorý sa USA stal osudným. Našťastie, Obamova administratíva vykazuje aspoň tieto známky.

Čo teda bude s Amerikou ? Zrejme sa svet bude musieť prispôsobiť faktu, že americké impérium už neexistuje a ak existuje, tak vo veľmi oslabenej miere. Americký vplyv sa rozriedil medzi Čínu, EÚ a nové mocnosti na obzore. Tieto štáty alebo zväzy štátov vytvorili Amerike rovnováhu a vrhli ju do novej etapy – znovuhľadania svojej úlohy na mape sveta. USA už nemôžu vykonávať rolu globálneho policajta a nemajú na to ani právo, ani silu. Či sa o to budú snažiť, je otázne. My, Európania sa poučme a považujme USA za spoľahlivého partnera, ktorému sme vďační. Druhá strana zasa musí uznať EÚ za rovnocenného partnera a veriť EÚ pri vzájomnej spolupráci, ktorá je voči terorizmu a napätiu vo svete (tieto javy stále existujú a multipolárny svet tomu nezabráni) silná a vzbudzujúca rešpekt.

Hlavné je zostať nohami na zemi.

About this publication