„Čo je dobré pre GM, je dobré pre Ameriku“ je skomolené vyjadrenie Charlesa E. Wilsona, ktorého prezident Dwight D. Eisenhower nominoval v roku 1953 za ministra obrany.
Predtým bol, ako ináč, generálnym riaditeľom General Motors, najväčšej automobilky od jej založenia v roku 1908 až po bankrot v roku 2009. Tento výrok je emblémom moci korporátnej Ameriky nad demokratickou Amerikou a americkým exportným artiklom.
Pošramotená povesť
Európska únia si vydobyla globálne prvenstvo ochrancu životného prostredia. To, že ju až Agentúra pre ochranu životného prostredia USA musela upozorniť na manipuláciu koncernu Volkswagen pri vykazovaní hladiny emisií kysličníka dusíka, je pre EÚ úderom pod pás. No zaslúženým.
Európska komisia chcela zaviesť testovanie emisií v reálnych podmienkach už v roku 2007. Lobing automobilového priemyslu však dosiahol odklad tejto povinnosti až o desať rokov. Komisia navyše nechala na národných vládach, aby ony presadzovali legislatívu zakazujúcu inštalovať zariadenia, ktoré by skresľovali výsledky emisných testov. Národné vlády to viac-menej ignorovali a komisia o tom vedela.
Asociácia pre ekologickú dopravu tvrdí, že kauza Volkswagen je iba špičkou ľadovca a že mnohí iní konštruktéri áut manipulujú testy. Okrem toho výrobcovia pri uvádzaní nových značiek na trh hľadajú takého národného regulátora, ktorý kladie najmäkšie požiadavky. Jeho rozhodnutie platí potom v celej únii. Táto ukážka regulačného dumpingu nie je výnimkou ani v iných odvetviach.
Brusel predsa len bude musieť na odhalenia podvodného konania Volkswagenu reagovať. Výrobcovia sú znepokojení, že jeho reakcia bude prehnaná. Prezident Asociácie európskych automobilových výrobcov (ACEA) varoval pred opatreniami, ktoré by mohli ohroziť konkurencieschop¬nosť európskeho priemyslu. Na starom kontinente sa v tomto odvetví totiž zamestnáva vyše dvanásť miliónov ľudí…
Ako kancelárka lobovala
Volkswagen je nemeckou korporáciou číslo jeden a každý Nemec bol donedávna na ňu hrdý. Išlo tiež o prvého naozaj dôležitého zahraničného investora na Slovensku, pre ktorého kabinet Vladimíra Mečiara ušil vládne nariadenie „na mieru“. Podľa neho investor získal desaťročné daňové prázdniny.
Málokto pochybuje o správnosti toho kroku v tom období. Odvtedy sa Slovenská republika stala najväčším producentom osobných áut na jedného obyvateľa. Riziko, ktoré sa s tým spája, by nás nemalo nechať pokojne spávať.
Priamo alebo nepriamo Volkswagen zabezpečuje sedminu všetkých pracovných príležitostí v NSR. Ak k tomu pridáme ďalšie nemecké automobilky, ich podiel na zamestnanosti tejto spolkovej krajiny dohromady ešte vzrastie. Neprekvapuje preto, že si ich vlády v Berlíne chránia ako oko v hlave.
Podľa The New York Times kancelárka Angela Merkelová v druhej polovici roka 2013 tlačila na Brusel a presadila, že sa už v dosiahnutej dohode o znižovaní kysličníka uhličitého účinnosť niektorých opatrení odložila až do roku 2021. Merkelová lobovala aj u britského premiéra Davida Camerona. Údajne pohrozila i Portugalsku, že ak nepodporí nemeckú pozíciu, nedostane už viac ani jeden závod na výrobu áut.
Niekoľko mesiacov pred vypuknutím škandálu s Volkswagenom tri štáty – Nemecko, Veľká Británia a Francúzsko dokonca od Bruselu požadovali, aby sa v testovacej procedúre, ktorá má platiť od roku 2017, ponechali medzery, ktoré by znamenali vyššie emisie CO2 až o 14 percent, ako sa oficiálne deklarovalo. Nepochybne sa pritom zaštiťovali argumentom prezidenta ACEA, prečo treba chrániť toto odvetvie.
Vláda Goldman Sachs
Túto prezývku si vyslúžili vlády USA počnúc prezidentom Bilom Clintonom až po Baracka Obamu. V každej z nich na kľúčových postoch sedeli bývalí vrcholoví predstavitelia z tejto americkej finančnej inštitúcie.
Napríklad Robert Rubin, predtým spolupredseda Rady riaditeľov Goldman Sachs (GS), a Hank Paulson, kedysi generálny riaditeľ tejto spoločnosti, neskôr obidvaja ministri financií. Prvý v Clintonovej, druhý v Bushovej vláde. Alebo viacerí iní, ktorí pracovali pre GS a dnes sú na popredných pozíciách v Obamovej administratíve.
Medzi nemeckou vládou a Volkswagenom až taký úzky vzťah neexistuje. Wolfgang Schäuble, nemecký minister financií, nemá nič spoločné s Volkswagenom. Bývalý dvojnásobný kancelár Gerhard Schröder a terajší vicekancelár Sigmar Gabriel, ako predsedovia krajinskej vlády Dolného Saska, sedeli v dozornej rade tejto spoločnosti.
Táto prax platí dodnes. Umožňuje im to zákon o Volkswagene, podľa ktorého si dolnosaská vláda ponechala vo firme pätinový podiel, má miesto v dozornej rade spoločnosti a až do zákazu Európskeho súdneho dvora vlastnila i tzv. zlatú akciu, ktorá jej dávala dodatočné práva.
Hoci v menšej miere, predsa sa hovorí, že medzi nemeckou vládou a výrobcami áut sú otáčacie dvere: Jeden ide z vlády pracovať pre automobilky, iný z nich ide robiť pre vládu. V hre nie je iba Volkswagen, no aj iné automobilky ako Daimler atď. Ak je to tak – a fakty to potvrdzujú – zostane platiť: Čo je dobré pre GM, je dobré pre… Naozaj?
Leave a Reply
You must be logged in to post a comment.